Lode v zátoke bombardovali delostrelecké postavenia na hradbách a k mrakom stúpalo nespočetné množstvo stĺpcov dymu. Obzor ožarovala obrovská horiaca pyramída a k útočníkom doliehal zúfalý krik trolských civilistov. Skupina neoholených elfiek, úžasných trpaslíkov, chrabrých vesmírnych kôz a štandardných ľudí sa s krikom rozbehla po móle nepriateľského mesta s cieľom rabovať a páchať iné vojnové zločiny na bezbrannom obyvateľstve tohto starobylého mesta. Za bránou ich však čakalo nepríjemné prekvapenie. Co cesty sa im postavila mohutná trolia paladinka a zahalila ich do oslepujúceho svetla. Svojou nezrozumiteľnou nespisovnou mluvou sa ich snažila presvedčiť o tom, že zabíjať nevinných nie je správne a nemôže im to dovoliť. Je to v rozpore so všetkým, čo ju naučilo svetlo. Jej úprimné slova ale nepadli na úrodnú pôdu. Lovec démonov vyskočil do vzduchu, zahnal sa svojimi čepeľami a zaklial: „Do riti, zasa nič nevidím!“ Lovci natiahli tetivy, paladini a bojovníci vytiahli svoje zbrane z pošiev. Do paladinky vystrelila salva magických striel od čarodejov a černokňažníkov za prvou vlnou útočníkov. Odvážna paladinka odolávala tejto presile dlho, silu jej dodávala nádej a povinnosť chrániť bezbranných v meste. Niekoľkokrát sa jej podarilo vyraziť lovcovi démonov očné buľvy z jamiek, ale nakoniec ju premohlo zúfalstvo a klesla na kolená. Prístavom sa niesol rev víťazov a bolestné výkriky zabíjaných trollov.