Pomalým krokom sa ruka v ruke prechádzali po nábreží. S láskou sa pozeral do jej krištáľovo čistých očí, priezračných ako arktický oceán. Potichu si vzdychla a obrátila k nemu hlavu: „Bolo to nádherné, ako si do mňa hodiny a hodiny búšil, ale vieš, že moje srdce bude navždy patriť inému mŕtvemu rytierovi.“ Jemne ho pohladila a so smutným pohľadom upreným do diaľky odišla. Rytier osamotene stál a dlhé minúty sa pozeral, ako mu v hmle pomaly mizne z očí a života.