Po chodbách titánskej serverovne sa vznášalo desivé ticho, ktoré narušoval iba občasný nehlučný cupot mačacích nožičiek. Vystrašená Hermionová sa pokúšala schovať do vetracej šachty. Celá sa triasla a potila. Z klzkých rúk jej vypadol poklop a zarachotil o podlahu. Hermionová stuhla. V diaľke bolo počuť klapot pazúrov netvora, ktorý sa len pred pár dňami v gejzíri krvi a úlomkov kostí narodil z hrude jej milovaného trpaslíka. S vypätím všetkých síl sa jej podarilo pripevniť poklop na miesto. Napäto čakala. Na druhej strane mriežky videla tieň obrovského kostnatého tela a odrazy odvkapkávajúceho slizu. Priestorom sa rozoznel poplach a hlas MATKY, ktorý oznamoval mŕtvym telám na palube, že loď sa sama zničí o päť minút. Hermionová mala poslednú šancu, aby sa dostala do záchranného modulu a utiekla z dosahu tejto nočnej mory. Pomaly a potichu sa začala plaziť smerom k doku… snáď to stihne skôr, ako ju príšera zabije alebo zhorí v nukleárnom výbuchu lodného reaktora. Mala už len necelé dve minúty a bola skoro tam. Otvorila poklop nad záchranným člnom a manikúrovým zrkadielkom skontrolovala priestor pod sebou. Vzduch bol čistý. Hermionová sa pomaly spustila dole. Lodný alarm sa zrazu vypol, keď z odpočtu do konca zostávalo už len 10%. „Do riti!,“ zanadávala Hermionová a prekliala všetkých vývojárov akéhokoľvek softvéru, ktorý bol kedykoľvek v dejinách napísaný.

PS: obrázok nie je, pretože EM výboj z MATKY zničil všetky fotoaparáty v raide:)